„Nemôžem sa na teba spoľahnúť.“ „Ty mi aj tak nikdy neveríš.“
Dve vety, ktoré môžu zaznieť v jednej hádke. Ona má pocit, že na všetko zostáva sama. On má pocit, že čokoľvek urobí, bude to málo alebo zle. Obaja túžia po blízkosti, no spôsob, akým si ju pýtajú, ich od seba vzďaľuje.
Myšlienka, že žena potrebuje pri mužovi cítiť bezpečie a muž pri žene jej dôveru, nám môže pomôcť porozumieť tejto situácii. Ako pohľad na dve potreby, ktoré sa vo vzťahu navzájom dotýkajú.
Čo znamená: „Pri tebe sa cítim bezpečne“?
Bezpečie môže mať veľmi obyčajnú podobu. Dohodneme sa a dohoda platí. Poviem, čo ma trápi, a nestane sa to neskôr zbraňou proti mne. Príde problém a viem, že v ňom nezostanem sama.
„Bezpečný muž“ dokáže poskytnúť žene okrem fyzickej ochrany a zabezpečenia aj svoju schopnosť uniesť jej, kľudne aj búrlivé, emócie. Vidí smer ich spoločnej životnej cesty a žena ho teda ochotne nasleduje.
Muž môže veľa pracovať, zabezpečovať rodinu a úprimne veriť, že tým vyjadruje svoju lásku. Žena pritom môže prežívať osamelosť, pretože jej chýba jeho pozornosť, záujem alebo ochota hovoriť aj o nepríjemných veciach.
Bezpečie vzniká aj v okamihu, keď muž dokáže povedať: „Vidím, že ťa to trápi. Povedz mi viac.“ Keď nemusí jej prežívanie okamžite opraviť, zľahčiť alebo vyvrátiť.
Zostať prítomný však neznamená znášať ponižovanie. Pevnosť môže znieť aj takto: „Chcem ti rozumieť. Potrebujem, aby sme sa rozprávali bez urážok.“
Čo znamená: „Cítim, že mi dôveruješ“?
Predstavme si bežnú situáciu. Muž sa podujme niečo zariadiť. Žena mu pripomenie, čo treba urobiť, potom sa opýta, či už zavolal, a napokon to pre istotu vybaví sama.
Ona si môže hovoriť: „Pomáham, aby to dobre dopadlo.“ Alebo: „Jemu by to trvalo celú večnosť!“, prípadne „Aj tak všetko popletie, radšej si to zariadim sama.“...
On počuje: „Neverím, že to zvládneš.“
Dôvera sa prejavuje aj tým, že druhému ponecháme priestor konať vlastným spôsobom. Že jeho odlišný postup automaticky nepovažujeme za nesprávny. Že si všimneme jeho úsilie a nezredukujeme ho na zoznam nedostatkov.
Pre muža môže byť dôležité cítiť: „Moja partnerka vo mne vidí schopného človeka. Nemusím pred ňou neustále obhajovať svoju hodnotu.“
Ani dôveru však nemožno prikázať. Ak sa dohody opakovane nedodržiavajú, samotná výzva „viac mi ver“ nič nevyrieši. Dôvera potrebuje skúsenosť, o ktorú sa môže oprieť.
Kruh, v ktorom sa obaja strácajú
Ona sa necíti bezpečne, preto viac kontroluje. On sa cíti kontrolovaný, preto sa bráni alebo stiahne. Jeho odstup v nej posilní presvedčenie, že sa naňho nemôže spoľahnúť. Jej ďalšie výčitky v ňom posilnia presvedčenie, že mu nikdy nebude veriť.
Tak môže vzniknúť kruh, v ktorom každý svojim správaním nechtiac podporuje práve to, čoho sa obáva.
Navonok sa hádajú o nákup, peniaze alebo neskorý príchod. Pod tým však môžu byť otázky:
„Môžem sa o teba oprieť?“
„Veríš mi ešte? Znamenám pre teba niečo?“
Keď zachytíme tieto otázky, rozhovor môže ísť hlbšie než k tomu, kto tentoraz zabudol alebo kto zvýšil hlas.
Čo mi tento vzťah ukazuje o mne?
Etikoterapia kladie dôraz na sebapoznávanie a pravdivejší pohľad na seba. Takýto prístup nás pozýva všimnúť si aj vlastné reakcie, namiesto toho, aby všetka pozornosť zostávala pri chybách partnera.
Žena si môže položiť otázku: „Reagujem na to, čo sa deje dnes, alebo aj na sklamania, ktoré si nesiem z minulosti? Viem požiadať o podporu priamo, alebo svoju potrebu skrývam do výčitky?“
Muž sa môže spýtať: „Naozaj mi nedôveruje, alebo som jej dal dôvod pochybovať? Keď sa stiahnem, potrebujem chvíľu na upokojenie, alebo sa vyhýbam zodpovednosti a rozhovoru?“
Vlastný podiel na vzťahu nie je to isté ako vina za všetko, čo v ňom prežívame. Každý zodpovedá za svoje konanie. Sebapoznanie nám však pomáha rozlíšiť, čo môžeme zmeniť my a čo potrebujeme jasne pomenovať druhému.
Vzťah ako priestor dozrievania
Čo ak od vzťahu očakávame len naplnenie svojich potrieb, no prehliadame, k čomu nás pozýva dozrieť?
Možno k schopnosti povedať pravdu bez útoku. Dodržať slovo aj vtedy, keď sa nám nechce. Požiadať o blízkosť bez nátlaku. Prijať pomoc bez potreby riadiť každý jej detail.
Kto má začať?
„Budem ti veriť, keď sa na teba budem môcť spoľahnúť.“
„Budeš sa môcť spoľahnúť, keď ma prestaneš kontrolovať.“
Ak obaja čakajú na prvý krok druhého, môžu takto stáť celé roky.
Začať sa dá malou, konkrétnou zmenou. Muž môže prevziať jednu dohodnutú zodpovednosť a niesť ju od začiatku do konca. Žena mu môže ponechať priestor, aby ju naplnil, bez priebežného opravovania. Potom si môžu povedať, čo fungovalo a čo potrebujú nabudúce inak.
Bezpečie a dôvera sa tvoria v opakovaných skúsenostiach. V splnenej dohode. V rozhovore, z ktorého nikto neodíde ponížený. V chybe, ktorú vieme priznať a napraviť.
Čo dnes môžem urobiť, aby sa môj partner pri mne nemusel toľko brániť? A čo potrebujem od neho, aby som sa nemusel/a/ brániť ja?
