Epifýza: malé miesto v mozgu, ktoré už stáročia fascinuje mystikov aj vedcov
Hlboko v našom mozgu sa ukryvá drobná žľaza veľká približne ako hrášok – epifýza alebo šišinka. Moderná medicína ju pozná najmä ako miesto tvorby melatonínu a dôležitú súčasť našich biologických hodín. Jej činnosť je úzko spojená so striedaním svetla a tmy: počas biologickej noci produkcia melatonínu stúpa, svetlo ju naopak potláča.
To by samo o sebe bolo fascinujúce. Epifýza totiž svojím spôsobom prekladá vonkajší rytmus prírody do vnútorného jazyka nášho tela.
Lenže jej príbeh sa tým nekončí.
Tretie oko a vnútorné videnie
V súčasnej spiritualite sa epifýza často spája s ádžná čakrou – tretím okom.
Cesta k nej začínala stišením. Obmedzením vonkajších podnetov. Prácou s dychom. Stiahnutím pozornosti od zmyslov – pratyāhārou. Koncentráciou – dhāraṇou. A napokon meditáciou – dhyānou.
Nejde iba o to, čo vidíme. Ide o to, kto sa pozerá a nakoľko dokáže rozpoznať vlastné predstavy, strachy a interpretácie od toho, čo skutočne je.
Čo má epifýza spoločné s meditáciou?
Tu sa staré poznanie začína zaujímavo stretáva s moderným výskumom.
Novšie štúdie našli u dlhodobých meditujúcich odlišné charakteristiky epifýzy a ich autori diskutujú viacero možných mechanizmov – od melatonínu cez zmenu dýchania až po pohyb mozgomiechového moku. Výsledky ukazujú, že vzťah meditácia – dych – epifýza je legitímnou a veľmi zaujímavou oblasťou ďalšieho skúmania.
A tu sa príbeh epifýzy stáva ešte zaujímavejším. Vo vnútri tejto malej žľazy sa totiž nachádzajú drobné kryštáliky, okrem iného tvorené kalcitom. Kalcit poznáme aj z prírody a má pozoruhodnú vlastnosť – pri mechanickom pôsobení môže vytvárať elektrický náboj. Tento jav nazývame piezoelektrický efekt.
Vedci preto skúmajú zaujímavú otázku: Mohli by na tieto mikroskopické kryštály pôsobiť aj jemné tlakové zmeny a pohyb mozgomiechového moku, ktorý obklopuje mozog? A ak áno, môže to nejakým spôsobom ovplyvňovať činnosť epifýzy?
Epifýza potrebuje aj obyčajnú tmu
Pri všetkých úvahách o tretiom oku sa totiž ľahko zabudne na niečo oveľa jednoduchšie.
Epifýza potrebuje rytmus.
Svetlo cez deň. Tmu v noci. Pravidelný spánok. Menej intenzívneho svetla večer. Moderný človek robí často pravý opak – veľkú časť dňa trávi v interiéri a večer si umelým osvetlením a obrazovkami predlžuje deň. Svetlo počas biologickej noci pritom zasahuje do normálneho rytmu melatonínu.
Čo potrebujú naše telá? Tmu. Ticho. Dych. Priestor bez obrazoviek. Chvíľu, počas ktorej nemusíme nič produkovať, riešiť ani prijímať.
A čo ak „otvoriť tretie oko" znamená niečo iné?
Možno si pod otvorením tretieho oka predstavujeme svetlá, vízie a mimoriadne schopnosti. A pritom môže ísť o niečo oveľa podstatnejšie.
Vidieť to, čo bežne nevidíme.
Nie preto, že je to neviditeľné, ale preto, že medzi nami a skutočnosťou stojí naša myseľ – so svojimi predstavami, očakávaniami, strachmi, príbehmi a naučenými spôsobmi, ako svet čítať.
Staré tradície preto nepracovali iba s bodom medzi obočím. Pracovali s tichom, tmou, dychom, koncentráciou, obmedzením zmyslových podnetov a dlhými obdobiami meditácie. Akoby vedeli, že ak chceme zachytiť niečo jemnejšie, musíme najskôr stíšiť hluk.
A možno práve to je dnes podstatnejšie než otázka, či epifýza dokáže prijímať informácie, ktoré zatiaľ nevieme zmerať.
Žijeme totiž v dobe, ktorá nás učí presný opak. Stále viac podnetov, viac obrazov, viac informácií, viac hluku – a čoraz menej priestoru, v ktorom môžeme vôbec niečo skutočne zachytiť, započuť, precítiť, uvedomiť si.
Tretie oko nie je ďalší zmysel, ktorý treba získať.
Je to schopnosť vnímať to, čo bolo prítomné celý čas – len sme boli príliš hluční na to, aby sme si to všimli.
